Dokonalosť mi vyhnala slnko z duše
Každý aspoň raz v živote ochutná esenciu vnútorného vyhorenia. Pocit prázdnoty, beznádeje a vyprahnutí. Jeho chuť je čím viac priesvitná. Až sa nedá identifikovať. Vyhorenie organizmu nám nedovoľuje žiť v zabehnutom rytme a vôľa stráca palivo. Motor sa časom zadrhne a my sa zastavíme. Stojíme, šoférujeme a pracujeme ako kamenné sochy.
Keď vyhorenie “burn out” navštívil nečakane mňa, pamätám si akoby ma niekto na diaľku paralyzoval. Nemala som silu spraviť obyčajný krok, pasivita ovládla môj rytmus dňa. Prejavovala sa mi nechuť do jedla, vypila som trošku vody a to bolo všetko. Túžba po náprave vo mne figurovala na 20%, no bezvládnosť ma nepustila zo zovretia. Držala ma pevne, môj nádych bol deň po dni plytkejší. Akoby mu niečo bránilo sa opäť prebrať. Ako keď voda hasí oheň.
Oheň a voda
A ja som upadala nielen na fyzickej hmotnosti, ale aj na duchu. Kúsok vôle života ma dopravilo do môjho salónu. Pod liečivou pyramídou som sa zharmonizovala, nabila potrebné baterky. Ale vedela som, že to je len začiatok nápravy mojich súčiastok. Siahla som po bachovkách. Namiešala som si skvelý mix, ktorý ma nakopol. Tento energetický “nakopávač” mi po pár hodinách rozjasnil celý organizmus. Mala som opäť chuť, najmä silu jesť, a ukázal sa aj úsmev na mojej tvári. Znova som žiarila. Moje slnko vyšlo spoza čiernych mrakov ničoty.
Čo bolo spúšťačom vnútorného vyhorenia?
- ponáhľanie sa
- stres a vypäté situácie
- nezorganizovaný deň (tu som strácala mnoho energie, robila som veľa vecí naraz)
Rozhodla som sa, že takto sa už cítiť nechcem. Radšej byť nedokonalá a plná žiare, než aby ma dokonalosť udupala do zeme ako kladivo klinec po hlavičke.